Šesť rokov v bubline: Univerzita Titu Maiorescu a fatamorgana licencie
Vybral som si súkromnú univerzitu Titu Maiorescu s nádejou, že investícia do môjho vzdelania mi zaručí rozbeh. Bolo to dlhých šesť rokov, maratón, v ktorom som kombinoval bakalársky a magisterský titul a sníval o dni, keď budem mať vlastné nástroje a vlastných pacientov. Život mal však iné plány. Pandémia COVID-19 udrela presne vtedy, keď som najviac potreboval prax. Ocitli sme sa ako lekári „na papieri“, s mysľami plnými teórie, ale s rukami netrénovanými kvôli nešťastným okolnostiam, ktoré sme nemohli ovplyvniť.
Keď som skončil, bol som pripravený dobyť Bukurešť. Realita? Hlavné mesto sa na mňa pozeralo s ľahostajnosťou. „Máte skúsenosti?“ „Nie, študoval som na univerzite počas pandémie.“ „Prepáčte, lekárom bez vyškolenej ruky neponúkame kreslo.“
Kompromis: Rok a pol pri nohách iných
Prehltol som svoju hrdosť a urobil krok dozadu. Aby som prežil a zostal v klinickom prostredí, prijal som prácu zubného asistenta na klinike v Bukurešti. Ja, ten, kto mal liečiť, som pripravoval misky, odsával sliny a sledoval, ako ostatní vykonávajú povolanie, pre ktoré som sa celé noci učil.
Zdroj foto: Osobný archív/ Ghinea Mihai Marcel
Bolo to obdobie konštruktívnej pokory, ale aj hlbokého smútku. V Bukurešti som bol len ďalším menom v databáze, „asistentom“ ignorovaným klinikami, ktoré nechceli investovať čas do vzdelávania mladého človeka. Cítil som, ako sa môj sen rozplýva pod svetlom operačných lámp, ktoré som nastavoval pre iných lekárov.
Návrat ku koreňom: Câmpulung Muscel, moja spása
Po roku a pol asistovania som urobil rozhodnutie, ktoré sa mnohým zdalo ako zlyhanie: opustil som Bukurešť. Zamieril som do Câmpulung Muscel, mesta neďaleko môjho rodného domu, blízko mojej rodiny a miest, kde som vyrastal.
Tu sa stal zázrak. Obyvatelia Câmpulungu ma nevnímali ako „produkt pandémie“, ale ako mladého človeka dychtivého do práce, so solídnym teoretickým zázemím, ktoré len čakalo na využitie. Bol som pochopený, akceptovaný a po prvýkrát rešpektovaný.
Zdroj foto: Osobný archív/ Ghinea Mihai Marcel
Súčasnosť: Sen splnený v 27 rokoch
Tri mesiace som zubárom v pravom slova zmysle. Od januára sa môj život radikálne zmenil. Mám vlastnú ordináciu, mám vlastnú asistentku, ktorá mi teraz pomáha, rovnako ako som kedysi pomáhala iným. Som odmeňovaná podľa mojej skutočnej hodnoty, mám oveľa lepšie pracovné podmienky a čo je najdôležitejšie, mám rešpekt komunity.
Obyvatelia Câmpulung Muscel s dôverou prekračujú môj prah a ja na nich reagujem so všetkou vášňou, ktorú som nahromadil počas rokov čakania. Som blízko svojich rodičov, v tichu neďaleko domova a uvedomujem si, že neúspech v Bukurešti bol v skutočnosti mojím najväčším šťastím.
Odkaz pre kolegov v spoločnosti Titu Maiorescu a mimo nej
Ak ste študent alebo čerstvý absolvent a máte pocit, že narážate na stenu, pretože „nemáte prax“, nezúfajte.
Nebojte sa byť najprv asistentom: Naučí vás to prísnosti a pokore potrebnej pre dobrého lekára.
Zdroj foto: Osobný archív/ Ghinea Mihai Marcel
Bukurešť nie je stredom vesmíru: Existujú mestá, ktoré zúfalo potrebujú vašu energiu a vedomosti, kde sa s vami budú zaobchádzať ako s človekom, nie ako s číslom. Hoci sa zdá, že by to malo byť naopak, v provincii máte viac príležitostí a výhod ako v hlavnom meste.
Vážte si svoje štúdium: Aj keby nám pandémia ukradla prax, nemohla by nám ukradnúť odhodlanie.
Dnes, keď si nasadím odznak s nápisom „Dr. Ghinea Mihai Marcel“, viem, že každé umyté podlahy a každé odmietnutie v Bukurešti boli krokmi k môjmu úspechu tu, v Musceli. Nevzdávajte sa svojho sna, aj keď cesta vedie cez miesta, ktoré ste nečakali.
Zdroj: Osobné svedectvo. Článok napísal Dr. Mihai Marcel Ghinea.