Preto nedávny pilotný projekt v rakúskom Innsbrucku robí rozruch: po prvýkrát tam zaznel Eugen Onegin od Piotra Tchaikovského so živým zvukovým popisom.

Môže to znieť ako malý krok, ale predstavuje tichú revolúciu – nielen pre ľudí so zrakovým postihnutím, ale aj pre samotnú myšlienku opery. Pretože vysoká kultúra nemusí znamenať vysoké bariéry. Môže a mala by byť zdieľaná.

Opera, ktorú môžete doslova počuť

Projekt bol výsledkom spolupráce medzi Univerzitou v Innsbrucku, Tirolským štátnym divadlom a innsbruckým oddelením pre kultúrny rozvoj . Ich cieľom? Sprístupniť operu a nanovo definovať, pre koho je skutočne určená.

Počas semestra študenti a lektori z katedry translatológie univerzity spolupracovali s divadelnými profesionálmi na vytvorení hovoreného rozprávania, ktoré opisovalo všetko na javisku – od scénografie a kostýmov až po osvetlenie a pohyby hercov. Toto živé opisovanie bolo vysielané cez slúchadlá počas dvoch predstavení Eugena Onegina v apríli a júni 2025.

Ale nešlo len o technický doplnok. Zvukový popis bol zakomponovaný do samotného predstavenia – presne načasovaný medzi nemeckými titulkami a Čajkovského hudbou, čím vytvoril nový druh operného zážitku, bohatého na zvuk a dej.

Učenie sa praxou – a dosahovanie skutočných zmien

Pre zúčastnených univerzitných študentov to bolo viac než len akademické cvičenie. Bola to šanca formovať skutočnú kultúrnu udalosť. Neprecvičovali si len preklad – učili sa, ako jazyk dokáže budovať mosty a odstraňovať bariéry.

A záležalo na tom. Ich práca pomohla sprístupniť jednu z najprestížnejších európskych umeleckých foriem ľuďom, ktorí ju majú len zriedka možnosť zažiť.

Prístup na prvom mieste: kultúra ako právo, nie luxus

Organizátori sa neobmedzili len na rozprávanie. Zabezpečili zníženie cien vstupeniek pre nevidiacich a slabozrakých účastníkov – a zľavu rozšírili aj na jednu sprevádzajúcu osobu. Nešlo len o to, aby bola show technicky prístupná, ale aj o to, aby bola spoločensky inkluzívna.

Ako zdôrazňuje Dr. Marco Agnetta z INTRAWI, skutočná dostupnosť nie je láskavosť – je to zodpovednosť. Umenie a kultúra stále príliš často vnímajú inklúziu ako dobrovoľnú. Tento projekt dokazuje, že to tak nemusí byť.

Nový druh „Gesamtkunstwerku“

Opera sa často opisuje ako Gesamtkunstwerk – „celkové umelecké dielo“, ktoré spája hudbu, vizuálnu stránku a rozprávanie príbehu do jedného pohlcujúceho zážitku. Pre nevidiacich a slabozrakých divákov je však „vizuálna“ časť tradične nedosiahnuteľná.

Tento experiment v Innsbrucku dal tomuto termínu úplne nový význam. Zvukový popis nielen vysvetľoval vizuálne prvky – nahradil ich, preložil ich a spravil ich emocionálne rezonujúcimi.

Ukázalo sa, že kreatívne rozprávanie príbehov dokáže prekonať zmyslové bariéry a otvoriť nové možnosti nielen pre ľudí so zdravotným postihnutím, ale pre všetky publikum. Pretože akonáhle začnete venovať pozornosť tomu, ako niečo vyzerá, hýbe sa a plynie, vidíte – alebo počujete – operu inak.

Inklúzia už od návrhu: ako môžu mestá, univerzity a divadlá spolupracovať

Jedným z dôvodov úspechu tohto projektu je sila partnerstva. Spojil divadlo, univerzitu a mestskú samosprávu – čo dokazuje, že keď inštitúcie spolupracujú, skutočná zmena je možná.

Dúfame, že sa teraz rozšíri dostupnosť ešte viac – na viac predstavení a viac nedostatočne zastúpených skupín.

Tento model by sa dal replikovať aj v iných európskych mestách, najmä preto, že mnohé kultúrne inštitúcie zápasia s tým, ako urobiť z inklúzie viac než len slogan. Odpoveď z Innsbrucku je osviežujúco praktická: prestaňte sa pýtať „Stojí to za to?“ a začnite sa pýtať „Ako to môžeme dosiahnuť?“

Dobrá správa: nepotrebujete obrovské rozpočty ani špičkové technológie. Potrebujete spoluprácu, zámer a správne odborné znalosti.

Z Innsbrucku do Európy: inkluzívna opera ako model pre budúcnosť

To, čo sa stalo v Innsbrucku, nemusí zostať len v Innsbrucku. Projekt dokazuje, že opera – často vnímaná ako elitná a neprístupná – sa môže stať priestorom pre rovnosť.

Živý zvukový popis nie je nákladný trik. Je to investícia do rozširovania publika, zdynamizovania javiska a demokratizácie zážitku z umenia.

Keďže stále viac krajín vyvíja stratégie rovnosti a politiky prístupnosti, príklady ako Onegin v Innsbrucku ukazujú, ako môže vyzerať skutočná implementácia.

Pretože kultúra je v konečnom dôsledku o spojení. Či už prostredníctvom hudby, hlasu alebo jednoducho zdieľania priestoru s ostatnými – skutočné umenie víta každého.

A presne takúto kultúru by mala budovať ďalšia európska generácia.

Formujte konverzáciu

Chcete k tomuto príbehu niečo dodať? Máte nejaké nápady na rozhovory alebo uhly pohľadu, ktoré by sme mali preskúmať? Dajte nám vedieť, ak by ste chceli napísať pokračovanie, protipól alebo sa podeliť o podobný príbeh.