Aplikácia Signal sa dostala na titulné stránky novín, keď sa objavili správy, že členovia administratívy Donalda Trumpa ju používali na diskusiu o stratégiách bombardovania v Jemene – len aby potom omylom pridali do svojho chatu novinára z The Atlantic . Incident vyvolal vážne bezpečnostné obavy, ale zároveň poukázal na to, ako veľmi politici dôverujú tejto aplikácii.

Bezkonkurenčné súkromie v Signale zabezpečuje, že každá správa, hovor a fotografia sú šifrované od začiatku do konca, čo znamená, že k nim nemá prístup nikto, ani samotný Signal. Signal navyše funguje ako nezisková a nezávislá organizácia, na rozdiel od WhatsAppu, ktorý vlastní spoločnosť Meta.

Vďaka tomu je Signal potenciálne dôveryhodnejší pre citlivé konverzácie. Nakoniec, otvorený zdrojový kód Signalu umožňuje odborníkom na kybernetickú bezpečnosť overiť jeho bezpečnostné opatrenia.

Dokonca aj inštitúcie ako Európsky parlament a Európska komisia oficiálne odporučili používanie Signalu na bezpečnú komunikáciu, najmä vzhľadom na rastúce kybernetické hrozby.

Dilema šifrovania – súkromie verzus presadzovanie práva

Zatiaľ čo politici a vládni úradníci milujú Signal pre jeho funkcie ochrany súkromia, orgány činné v trestnom konaní ho považujú za veľký problém. Keďže Signal neukladá používateľské údaje, úrady nemajú prístup k žiadnym záznamom – ani v prípade vyšetrovania trestných činov.

Naproti tomu WhatsApp, napriek tomu, že ponúka aj end-to-end šifrovanie, zdieľa s úradmi metadáta (napríklad kto koho kontaktuje a ako často). Signal na druhej strane neukladá prakticky žiadne údaje, čo agentúram ako FBI znemožňuje získať akékoľvek informácie.

Vďaka tomu je Signal perfektným nástrojom nielen pre politikov, ale aj pre novinárov a aktivistov na celom svete, ktorí sa naň spoliehajú pri ochrane svojich zdrojov a diskusií.

Politické technológie zlyhávajú – keď šifrovanie nestačí

Napriek používaniu bezpečných aplikácií politici často robia ľudské chyby, ktoré odhaľujú ich citlivé informácie. Nehoda Trumpovej administratívy so Signalom nebola ojedinelým prípadom. Tu je niekoľko ďalších významných zlyhaní:

  • E-maily Hillary Clintonovej (2016) – Únik e-mailov z jej kampane mohol zohrať úlohu v jej prehre v prezidentských voľbách.
  • Narušenie kampane Donalda Trumpa (2024) – Hackeri údajne získali prístup k e-mailom z Trumpovej kampane. Hoci republikáni obvinili Irán, nikdy to nebolo oficiálne potvrdené.

Napadnutie mexického premiéra (2024) – Kyberzločinci ukradli súkromné ​​e-maily a telefónne údaje Claudie Sheinbaumovej.

Európski politici pod útokom

Kyberzločinci sa nezameriavajú len na amerických politikov. V posledných rokoch sa obeťami hackerov stali aj významní európski lídri:

V roku 2024 boli účty britských vládnych úradníkov a poslancov napadnuté na sociálnych sieťach. Podobný útok v roku 2016 bol zameraný na lídra Labouristickej strany Jeremyho Corbyna, ktorého účet bol použitý na zverejňovanie urážlivého obsahu.

V roku 2025 hackeri prevzali účet nemeckého prezidenta, ktorý zverejnil obrázok Hitlera s Mussolinim. Skôr, v roku 2019, došlo k rozsiahlemu úniku údajov, ktorý odhalil citlivé informácie kancelárky Angely Merkelovej a väčšiny nemeckých politikov – okrem politikov z krajne pravicovej strany AfD.

Škandál s únikom údajov v Taliansku v roku 2024 odhalil, že hackeri ukradli osobné údaje viac ako 800 000 ľudí vrátane prezidenta Sergia Mattarellu. Únik zostal roky nepovšimnutý.

Škandál s e-mailami v Poľsku za predchádzajúcej konzervatívnej vlády strany PiS sa týkal údajného úniku správ od bývalého šéfa kancelárie premiéra, pričom dokumenty sa objavili na Telegrame a Twitteri. Hoci ich pravosť nebola nikdy potvrdená, úniky vyvolali politickú kontroverziu.

V roku 2023 poľský premiér Donald Tusk neúmyselne prezradil PIN kód svojho telefónu na kamere počas zasadnutia parlamentu, čím pripomenul skoršiu chybu z roku 2011, keď nálepka na notebooku zobrazovala heslo premiéra.

Politici a dark web: Znepokojujúca realita

Štúdia bezpečnostnej firmy Proton odhalila, že viac ako 4 300 politikov z EÚ a USA malo svoje e-mailové adresy uniknuté na dark web. Mnohé z týchto narušení sa stali preto, lebo úradníci používali svoje pracovné e-maily na osobné prihlásenie, čím sa stali zraniteľnými pri útokoch hackerov na webové stránky.

Medzi najviac postihnutými boli britský parlament (68 % poslancov vystavených nákaze), Európsky parlament (44 %) a Dánsko (41 %).

Dokonca aj v USA mal každý piaty zamestnanec pracujúci pre vrcholových politikov kompromitované e-mailové prihlasovacie údaje.

Poučia sa niekedy politici?

História ukázala, že ani tie najbezpečnejšie nástroje neochránia politikov pred nimi samotnými. Či už ide o používanie slabých hesiel, omylom pridávanie nesprávnych ľudí do tajných chatov alebo zverejňovanie osobných údajov, mnohé z týchto zlyhaní v kybernetickej bezpečnosti sú spôsobené ľudskou chybou.

Keďže kybernetické útoky každoročne narastajú, politici sa musia prebudiť a brať svoju digitálnu bezpečnosť vážnejšie. Bez ohľadu na to, ktorú aplikáciu na odosielanie správ používajú – Signal, WhatsApp alebo inú – dobré postupy v oblasti kybernetickej bezpečnosti sú kľúčom k predchádzaniu ďalšiemu veľkému politickému škandálu.

Formujte konverzáciu

Chcete k tomuto príbehu niečo dodať? Máte nejaké nápady na rozhovory alebo uhly pohľadu, ktoré by sme mali preskúmať? Dajte nám vedieť, ak by ste chceli napísať pokračovanie, protipól alebo sa podeliť o podobný príbeh.