Obzvlášť pozoruhodným prvkom bola silná podpora európskej diaspóry kandidátom presadzujúcim národno-suverénne názory a rétoriku proti EÚ. Alina Dolea, vedúca katedry médií a komunikácie na Bournemouthskej univerzite (Spojené kráľovstvo) a špecialistka na komunikáciu a štúdie diaspóry, ponúka jasnú a nuansovanú analýzu tohto zdanlivo paradoxného javu.
„Prečo Rumuni žijúci v Európe hlasujú za suverénny projekt?“ – to je otázka, ktorá vyvolala rozsiahlu odpoveď Aliny Dolea. Jedným zo základných vysvetlení je rozčarovanie zo západnej Európy. Západ, ktorý bol kedysi v Rumunsku idealizovaný ako krajina prosperity a príležitostí, sa pre mnohých rumunských migrantov stal dejiskom prekrývajúcich sa kríz: ekonomickej, sociálnej, postpandemickej a geopolitickej.
Toto stretnutie s realitou – často bez akejkoľvek inštitucionálnej podpory, ktorá by pomohla zorientovať sa v kultúrnych rozdieloch – vedie k sklamaniu, frustrácii a v konečnom dôsledku k ústupu do identity: symbolickému návratu „domova“ a rastúcej podpore politických posolstiev zameraných na suverenitu , ochranu a korene.
Potreba spolupatričnosti a vplyv propagandy
Dolea vysvetľuje, že v diaspóre sa potreba spolupatričnosti zintenzívnila počas izolácie spôsobenej pandémiou. V kontexte sociálneho vylúčenia alebo protiimigračnej rétoriky v hostiteľských krajinách niektorí Rumuni hľadali útočisko v „útočisku“ založenom na národnej identite. Tu našla ruská propaganda úrodnú pôdu. Protizápadné, konšpiračné a protidiverzitné posolstvá boli šírené algoritmami, ktoré odmeňujú negatívne emócie a polarizáciu.
„Nachádzame sa uprostred hybridnej vojny,“ varuje Dolea, „a zbraňami sú naratívy – protieurópske, protivedecké, protiľudskoprávne – kolujúce na TikToku, Telegrame a Facebooku.“ Tieto naratívy zneužívajú traumy migrácie a postkomunistickej transformácie, romantizáciu minulosti a nevyriešené kultúrne rozpory.
Kultúra, identita a zlyhanie rumunského štátu
Ďalším kľúčovým faktorom je absencia ucelenej verejnej stratégie na podporu kultúrnej integrácie. Rumunský štát neponúkol svojej diaspóre informačné kampane, občianske a mediálne vzdelávanie, psychologickú podporu ani nástroje na medzikultúrne vyjednávanie. V tomto vákuu Cirkev – najmä v diaspóre – zaplnila symbolický priestor identity, ale často konzervatívnym spôsobom, posilneným strachom z inakosti a uzavretými svetonázormi.
Dolea poukazuje na to, že nútená „rumunizácia“ minulosti vymazala nielen kultúrnu rozmanitosť, ale aj schopnosť pochopiť a zvládať odlišnosti. V dôsledku toho sa mnohí rumunskí migranti nielenže nedokážu integrovať – už to ani nechcú: uchyľujú sa k imaginárnemu projektu „čistého“ Rumunska, nepoškvrneného hodnotami liberálnej Európy.
Čo sa dá urobiť?
Vzhľadom na túto zložitú situáciu musia byť akékoľvek riešenia viacrozmerné: programy mediálnej gramotnosti, rozvoj medzikultúrnych kompetencií, podpora duševného zdravia, občianska výchova a skutočné opätovné prepojenie medzi rumunským štátom a jeho občanmi v zahraničí – či už dočasne alebo natrvalo.
„Potrebujeme tiež programy, ktoré informujú Rumunov o ich právach a povinnostiach v krajinách, kde žijú,“ hovorí Alina Dolea, „ako aj občiansku výchovu a rozvoj medzikultúrnych navigačných zručností – zručností, ktoré Rumunom pomáhajú zachovať si identitu prostredníctvom interakcie s inými identitami, etnikami a kultúrami.“
Rumuni v diaspóre nie sú len „manipulovaní“; reagujú na priame skúsenosti odcudzenia, na nevyriešené krízy, na nedostatok podpory a zmyslu života. Pochopenie tejto dynamiky je nevyhnutné pre každého, kto sa snaží vybudovať funkčnú demokraciu a autentický vzťah medzi štátom a jeho obyvateľmi – nech sú kdekoľvek.