Aká je to demokracia bez ulíc?

V prípade Talianska vyšli 22. septembra 2025 tisíce ľudí do ulíc od Milána po Sicíliu, aby protestovali proti genocíde v Gaze. Situácia zastavila krajinu, pričom boli zatvorené železničné stanice, školy a prístavy ako Janov a Livorno, kde dokoví robotníci blokovali nákladnú dopravu, pretože „Taliansko sa využíva ako uzol na prepravu zbraní do Izraela“. V Ríme viac ako 20 000 ľudí skandovalo pred stanicou Termini „Slobodná Palestína“. Napätie na demonštráciách sa stupňovalo, skupiny oblečené v čiernom sa pokúšali preraziť hlavný vchod na stanicu v Miláne, hádzali sa dymovnice a kamene a polícia reagovala pepřovým sprejom; výsledkom bolo 10 zatknutí a 60 zranených policajtov. Premiérka Giorgia Meloni odsúdila incidenty a pripísala ich „násilným menšinám bez akejkoľvek súvislosti so solidaritou“.

Začiatkom októbra tohto roku, po stretoch, miestne úrady v Bologni zakázali propalestínsku demonštráciu s odôvodnením, že existuje „vážne riziko nepokojov“. Organizácia Giovani Palestinasi oznámila, že sa napriek zákazu pokúsi zhromaždiť, pričom izraelský veľvyslanec v Taliansku uviedol, že „podujatie by oslavovalo 7. október“ a že „spolupracoval s úradmi“ na jeho zrušení. V máji 2025 talianska vláda predložila parlamentu návrh zákona, ktorý kriminalizuje aj tradičné formy občianskej neposlušnosti. Zákon č. 48/2025 kriminalizuje „nezákonné obsadzovanie majetku“ s trestom odňatia slobody až na sedem rokov a bránenie premávke s trestom odňatia slobody až na dva roky. Legislatíva tiež rozširuje policajné právomoci a poskytuje finančnú podporu policajtom, ktorí prekračujú svoje povinnosti. Amnesty International v reakcii na to označila legislatívu za „drakonickú, vytvárajúcu nepriateľské prostredie a snažiacu sa umlčať disent“ medzi environmentálnymi aktivistami, ľuďmi žijúcimi v chudobe a rasovými komunitami, aby neúmerne pocítili dôsledky návrhu zákona.

Taliansko však nie je výnimkou, ale skôr poukazuje na tento trend. Tohtoročná správa o právnom štáte zaznamenala nárast obmedzení protestov vo všetkých štátoch – od preventívnych zákazov až po neprimerané násilie a represívne legislatívne reformy. V Nemecku bol v Berlíne zavedený dočasný všeobecný zákaz propalestínskych demonštrácií; v Estónsku polícia zakázala demonštráciu, ktorá bola neskôr označená za nelegálnu; v Belgicku boli uložené pokuty a administratívne sankcie za samotné držanie palestínskej vlajky, zatiaľ čo v Maďarsku, ktoré je dnes uznávané ako európsky experiment v autoritárskych praktikách, bolo 15 pokusov o organizovanie protestov postupne zakázaných z dôvodu „verejnej bezpečnosti“. Hoci Taliansko nie je jediné, kto tieto praktiky zavádza, nie je to jediná krajina, ktorá – našťastie – na obmedzenia reaguje. Sociálny konflikt v Európe vytvára paradox: zatiaľ čo vlády čoraz viac obmedzujú právo na protest, sociálna mobilizácia nielen pokračuje, ale sa rozširuje. Európa prechádza obdobím „demokratického úpadku, ale aj silného odporu“ ; a solidarita s Gazou viedla k „širokej vlne“ aktivizmu, ktorá sa často stretáva s „tvrdými represiami“.

Protesty napríklad možno nezastavili genocídu a nie je ich úlohou – ale úlohou vlád – vykonávať kontrolu a presadzovať medzinárodné právo, a nie obmedzovať požiadavky a spôsob, akým sa vyjadrujú. Tieto činy zmenili niečo hlbšie, spôsob, akým bežní ľudia vstupujú do politiky cez morálny šok a znovu si nárokujú zodpovednosť za demokraciu. Hlasy z ulice sú stále počuť, vďaka čomu sú demokracia a jej reflexy relevantné a aktívne, a to aj napriek reakciám na jej úpadok, pričom ten druhý spôsobujú skôr tí, ktorí ju chcú skorumpovať, než tí, ktorí sa o to snažia.