Novela azylového zákona a inštitucionálny regres v Grécku

Kontroverzný pozmeňujúci návrh

Grécky parlament 11. júla hlasoval 177 hlasmi za úplné pozastavenie azylového procesu pre osoby prichádzajúce z Líbye – vrátane utečencov zo Sudánu , ktorý zažíva najväčšiu humanitárnu krízu našich čias, najmä so žiadateľmi o azyl. Za zmienku stojí, že v predchádzajúcom období bolo schválených 99 % príslušných žiadostí o azyl. Legislatívny rámec, odvolávajúc sa na dôvody národnej bezpečnosti a zabránenia zneužívaniu migračných tokov, sprevádzala ostrá rétorika, typická pre vyhlásenie ministra pre migráciu Thanosa Plevrisa v parlamente: „Koniec rozprávkam o matkách s dojčatami.“ Nariadenie sa týka aj vytvárania nových uzavretých zariadení na Kréte, čo spôsobuje intenzívne politické a sociálne nepokoje.

Opozícia jednomyseľne hlasovala proti alebo sa zdržala hlasovania, zatiaľ čo v rámci strany Nová demokracia (stredopravicová politická strana v Grécku, ktorá sa stotožňuje s liberálnym konzervativizmom a proeurópskou politikou) sa objavili vnútorné námietky. Bývalý prezident PASOK-u (stredopravicová politická strana v Grécku, tradične spájaná so sociálnou demokraciou) a profesor ústavného práva Evangelos Venizelos hovoril o „otázke mimoriadneho významu pre existenciu právneho štátu“ a uviedol, že takéto nariadenia menia základné princípy utečeneckého práva a mohli by vyvolať vážne medzinárodné reakcie (4) ; (3) .

Evangelos Venizelos varoval, že uplatnenie článku 15 EDĽP, ktorý umožňuje obmedziť práva v prípadoch „verejného nebezpečenstva ohrozujúceho život národa“, sa rovná zavedeniu „stavu obliehania“, pričom zdôraznil nezlučiteľnosť tohto opatrenia s ústavným a európskym právom.

Podobne sa právnik a expert na právo utečencov Spyros Apergis sťažoval, že novela je v rozpore so základnými ustanoveniami medzinárodného práva utečencov, ako je článok 33 Ženevského dohovoru a články 18 a 19 Charty základných práv EÚ, ktoré neumožňujú výnimky ani v núdzových situáciách. Národná komisia pre ľudské práva už v roku 2020 poukázala na to, že právo na azyl a zásada zákazu vyhostenia sú práva, od ktorých sa nemožno odchýliť, zatiaľ čo vysoký komisár OSN vyjadril „vážne znepokojenie“ nad ustanovením o vrátení osôb bez registrácie a zdôraznil, že to predstavuje flagrantné porušenie zásady zákazu vyhostenia. Okrem toho všeobecné zadržiavanie nových prichádzajúcich bez individuálneho posúdenia alebo súdneho dohľadu porušuje právo EÚ, ktoré umožňuje administratívne zadržiavanie len v prísne obmedzených prípadoch a nie kolektívne. V tejto súvislosti právne argumenty vlády rúcajú pod ťarchou medzinárodných záväzkov Grécka.

Amnesty International označila pozmeňujúci návrh za „hanebný“ a uviedla , že očividne porušuje medzinárodné právo, pretože trestá ľudí hľadajúcich ochranu na základe zvolenej trasy. Zdôraznila, že návrat bez predchádzajúceho posúdenia je výslovne zakázaný a odsúdila zámer vytvoriť detenčné centrum na Kréte ako možnú formu svojvoľného zadržiavania, čo je v rozpore s európskym a medzinárodným rámcom.

Smerom k novému príkladu alebo k novej slepej uličke?

Zdá sa, že nový dodatok neponúka riešenie, ale skôr posun smerom k represívnemu riadeniu migrácie. Inštitucionálne námietky nie sú len teoretické; týkajú sa samotného právneho základu právneho štátu. Od rétoriky „nulovej tolerancie“, ktorú prijal minister Plevris, až po odvolávanie sa na článok 15 EDĽP, ktorý, ako poukázal Venizelos , predstavuje nebezpečnú dereguláciu práva pod zámienkou „núdzového stavu“, konanie vlády prehlbuje krízu zodpovednosti.

Zároveň Amnesty International vyzýva Európsku komisiu, aby zasiahla, keďže tieto rozhodnutia považuje za „flagrantné porušenie medzinárodného práva“ a hrozbu pre zavedenie svojvoľného zadržiavania na Kréte. Rozhodnutie gréckej vlády spojiť tieto toky s geopolitickou patovou situáciou v Líbyi a zaviesť masívne horizontálne opatrenia ignoruje jadro utečeneckého práva, a to individuálne posudzovanie žiadostí o azyl a ochranu.

Skutočnou otázkou teda nie je, či Grécko čelí problému so správou azylovej politiky; to je axióma. Kľúčovou otázkou je, či zvolené reakcie upevnia právny štát alebo nás povedú k trvalému „výnimočnému stavu“ pod rúškom núdze. Namiesto návrhu inštitucionálneho riešenia tento pozmeňujúci návrh uväzňuje krajinu v cykle autoritárstva a selektívnej legality, čím v podstate spochybňuje nielen jej medzinárodné záväzky, ale aj jej budúcu sociálnu súdržnosť.