Nedávno sme na PulseZ priniesli článok o tom, ako vnímajú generáciu Z, alebo tiež zoomerov, tri odborníčky na prácu s mládežou a psychologička. Tentokrát sme sa na názor opýtali priamo zástupcov a zástupkýň tejto generácie. Ako vnímajú, že im starší dávajú nálepku „leniví“?
Podľa prieskumu britskej profesijnej organizácie pre HR a ľudské zdroje – si až 52% zamestnávateľov v Spojenom kráľovstve myslí, že mladí ľudia nie sú pripravení na prácu. A necelých 30% si naopak myslí, že generácia Z je na prácu pripravená. Podľa opýtaných zoomerom, ako sa generácii Z hovorí, chýbajú kľúčové sociálne zručnosti, ako napríklad tímová práca či komunikácia. Zároveň sú podľa nich v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami „ťažšie manažovateľný“.
Položili sme im 5 otázok
Oslovili sme 5 mladých ľudí z celého Slovenska, ktorí patria do generácie Z, a zároveň už pracujú a opýtali sme sa ich nasledovné otázky:
- Ako vnímaš to, že sa o generácii Z hovorí ako o lenivých a nezodpovedných ľuďoch, ktorým sa nechce pracovať?
- Aké očakávania máš od pracoviska, v ktorom by si chcel/a pôsobiť? Čo by malo a nemalo mať?
- Záleží ti na tom, aké hodnoty má tvoj zamestnávateľ?
- Je pre teba dôležitý work-life balance?
- Aký máš vzťah k autoritám?
Ak by som sa nestotožňoval s hodnotami firmy, odišiel by som
Adam, 25 rokov (televízny redaktor a moderátor)
- Podľa mňa je to opakujúci sa trend. Staršia generácia vždy hovorí o tej mladšej, že je lenivá, nezodpovedná a nechce sa im robiť. Ja si skôr myslím, že sa nad prácou viac zamýšľame. Chceme si ju uľahčiť a nechceme iba žiť a pracovať, pracovať, ale život si trochu viac užiť.
- Od práce očakávam, že ma to bude hlavne baviť a napĺňať a že tam budem chodiť s radosťou, či už kvôli kolektívu alebo kvôli náplni práce. Zároveň očakávam, že sa budem stále posúvať ďalej a rásť. A nechcem, aby to bol presný opak, že sa ráno zobudím a budem psychicky na dne, že tam musím ísť. Nechcem v práci celý deň čakať na to, kedy už konečne môžem ísť domov. Zároveň by som nikdy nechcel, aby som do práce chodil len zarobiť peniaze, aby som si mohol dovoliť základné veci.
- Určite sa zamýšľam nad tým, aké má firma hodnoty. Ak by boli iné ako tie moje, určite by som tam nechcel byť. Ak by tam boli ľudia s inými hodnotami, asi by sme si celkovo nerozumeli a ja si neviem predstaviť fungovať v takejto práci.Podľa mňa by sa firma mala zaujímať o témy, ktoré sa aktuálne riešia. Napríklad duševné a fyzické zdravie. Je dôležité, aby ľudia pre nich neboli len čísla. Myslím si, že by zamestnávatelia mali zaujímať aj o aktuálne dianie v spoločnosti a nemali by sa prikláňať na stranu politikov, ktorí sú práve pri moci. Mali by si udržiavať svoje hodnoty, ktoré sú spojené so západnou demokraciou a slobodou. Nemala by podliehať tlakom verejnosti. Dôležitou témou, ktorá by zamestnávateľom nemala byť ľahostajná, je aj klimatická kríza.
- Myslím si, že práve túžba po work-life balance je to čo nás odlišuje od predchádzajúcej generácie. Generácie pred nami len pracovali a pracovali a chceli najmä uživiť seba a svoju rodinu. Generácia Z sa podľa mňa viac zamýšľa, ako si život užiť a nevenovať všetok čas len práci. Zmysel života hľadáme aj inde. Chceme si trochu užiť život, spoznať svet a cestovať a nielen byť celý život v práci.
- Moja generácia už nepočúva každú autoritu. Ja autority počúvam, no keď mám na vec iný názor, argumentujem a neprikyvujem za každú cenu. Za svoju pravdu by som bol ochotný riskovať aj pracovné miesto. Od autority chcem vždy počuť podrobné vysvetlenie, až vtedy sa s tým dokážem stotožniť.
Zdroj: Teleráno
Nechcem okolo seba falošných ľudí a nekompetentného šéfa
Radovan, 25 rokov (tesár a staviteľ zrubov)
- Nemyslím si, že je naša generácia lenivá. A ani ja sa tak necítim. Teraz možno menej robíme manuálne, no viac robíme hlavou.
- Očakávam, že budem robiť to čo ma baví a že budem robiť sám na seba a vďaka mojej poctivej práci sa o tom dozvedia aj zákazníci, ktorí využijú moje služby. Z minulosti mám skúsenosti s falošným pracovným kolektívom a nekompetentným šéfom. Navyše sa nedodržiavali stanovené dohody. Toto v práci rozhodne zažívať nechcem.
- Áno, záleží mi na hodnotách firmy, v ktorej pracujem. Chcem najmä to, aby firma robila svoju prácu precízne a zároveň je ohľaduplná voči svojim zamestnancom. Viac mi vyhovuje pracovať v menšej firme ako v nejakom korporáte.
- Rovnováha medzi prácou a súkromným životom je pre mňa veľmi dôležitá. Potrebujem si aj oddýchnuť. Mojich cieľom určite nie je sa v práci zodrať do posledných síl.
- Nemám problém s počúvaním autorít. Moji nadriadení mi dávajú každý deň nejaké úlohy a aby firma dobre fungovala, musím ich počúvať. Bez toho to nejde.
Ilustračná fotografia – unsplash.com
Pracovný čas si chcem určovať sama
Monika, 28 rokov (inštruktorka detského plávania, animátorka a školská psychologička)
- Ja si myslím, že máme veľmi veľa možností, a tak nám záleží, aby sme mali čas pre seba a viac si vážime pomalý život. Dávame si viac záležať na tom, kde pracujeme. Zároveň si naša generácia vie nájsť cestičky, ako pracovať menej, alebo nepracovať vôbec. Vedia si prácu skombinovať s cestovaním či inými aktivitami. Nemyslím si teda, že by sa generácii Z pracovať nechcelo, ale sú dosť šikovní na to, aby si našli svoje cestičky a nešli pracovať len tak hocikde.
- Mne záleží na tom, aby som si vedela určovať pracovný čas. Ja pracujem a pracujem veľa, ale musia to byť veci, ktoré ma bavia. Baví ma trénovať deti, robiť detské oslavy a baví ma aj psychológia. No práve tá je psychicky najnáročnejšia. Niekedy ma to vyčerpáva, tak si to sledujem a snažím sa s tým pracovať. Kľúčový je pre mňa kolektív a to, aby som v práci videla zmysel. Pri plávaní vidím, ako dieťa napreduje a stráca strach. V psychológii som tam pre tie deti a viem im pomôcť, keď majú ťažkosti. A bavia ma aj oslavy, ja sa rada zabávam a teší ma, keď vidím, že sú deti šťastné.
Zároveň chcem pomalší život, mať čas na kamarátov, rodinu a cestovanie. Dôležité je však aj to, aby ma práca uživila. Nepotrebujem veľa, lebo veľa nemíňam. Teraz si viem dobre zarobiť a dopriať si, čo potrebujem. Keď už sa človek musí naháňať a platiť napríklad hypotéku, tak je to náročnejšie. - Mala som práce, kde hodnoty veľmi vybudované nemali. Riešili len to, koľko klientov budú mať. Ja som to však pri mojej práci nijako necítila, a tak som tam pracovala dlhodobo aj napriek tomu. Keď nad tým rozmýšľam, asi by som chcela, aby mi na týchto veciach záležalo viac.
Vyrušuje ma, keď firma neberie ohľad nad zamestnancov. Stalo sa mi, že zamestnávateľ nehľadel napríklad na to, či sme chorí, ale zaujímalo ho len to, aby sme si odrobili, čo bolo treba. - Work life balance je dôležitý. Keď sa prepracuješ, tak prácu nerobíš dobre. Vidím to aj na sebe. Keď robím fakt veľa, nedávam zo seba maximum a nerobím svoju prácu na sto percent. Niektoré firmy sa teraz snažia, aby sa človek cítil v práci lepšie. Organizujú aj rôzne spoločné teambuildingové aktivity, no v konečnom dôsledku sa aj tam človek cíti ako v práci, takže to môže byť aj na škodu.
- Je pre mňa ľahké počúvať autority, ak sú to rozumné autority. Ak je zamestnávateľovi jedno, ako sa cítim, alebo v akom som zdravotnom stave, som schopná sa aj pohádať. Ak je však ten človek rozumný a férový, nemám problém s tým ho počúvať.
Zdroj: osobný archív Moniky
Príliš biznisový prístup ma odradí
Viktória, 25 rokov (account manažérka v PR agentúre)
- Žijem asi v dobrej bubline, lebo sa s takýmto zaškatuľkovaním našej generácie často nestretávam. Je pravda, že aj keď som sa narodila v roku 2000, odjakživa som bola obklopená staršími a aj teraz je veľa mojich blízkych ľudí v staršom veku. Som preto zvyknutá pozerať sa na seba a svojich rovesníkov trochu inými očami. A tiež mám okolo seba mnoho pracovitých ľudí. Uvedomujem si ale, že oproti mojim súrodencom, ktorí sú revolučnými deťmi, sme menej ambiciózna generácia. Možno je to preto, že sme mali všetko. Už na prvom stupni základnej školy sme mali k dispozícii internet a mohli sme ho používať pri tvorbe projektov či úloh do školy. Bola to veľká pomoc, ale zároveň nás to obralo o disciplínu a schopnosť robiť na niečom dlho a nevzdať sa tak rýchlo – to vnímam na našej generácii. Leniví sme asi rovnako ako každý v našom veku – chceme si našu mladosť, samozrejme, užiť. Problém je skôr v tom, že sa príliš skoro vzdávame, keď niečo nefunguje a máme väčšiu tendenciu zutekať, keď sa nedarí.
- Som typ človeka, ktorý si nevybral jednu oblasť, v ktorej sa chce zdokonaľovať a rásť. Vnímam to v mnohom ako nevýhodu, ale má to v sebe aj niečo pozitívne. Preto sa pri výbere práce nepozerám stopercentne na jej obsah. Snažím sa pozerať skôr na to, či viem na danej pozícii ponúknuť niečo zo svojich zručností, ale aj povahových čŕt a zároveň či daná pozícia vie ponúknuť niečo nové mne. Veľmi mi záleží na tom, s kým spolupracujem. Napríklad na pracovných pohovoroch sa snažím navnímať druhú stranu, aký je môj potenciálny šéf alebo šéfka. Či s nimi mám nejaké prieniky a či si rozumieme. V celom tom pracovno-profesionálnom vzťahu sa snažím primárne hľadať ľudskosť a férovosť. Ak z druhej strany cítim prehnané očakávania alebo príliš biznisový prístup, ktorý je zameraný hlavne na výkon a zisk, je to pre mňa odstrašujúce.
- Starostlivosť o životné prostredie a ohľaduplnosť k menšinám sú pre mňa dôležité témy, ktoré primárne riešim sama v sebe. Uvedomujem si, že je to, bohužiaľ, obzvlášť v tejto politickej situácii na nás jednotlivcoch. Je veľmi potešujúce, keď vidím, že má firma napríklad pozitívny vzťah k ekológii, hlavne keď vidím reálne kroky a aktivity, ktoré robí. Naučila som sa však, že to nemôžem očakávať a považovať za samozrejmosť. Často totiž firmy aj niečo robia v rámci podpory neziskových organizácií, ale vnútri ich firmy je nastavenie iné a možno tam nefungujú ani základné veci ako je triedenie odpadu. To ma veľmi mrzí, lebo toto za samozrejmosť považujem a vždy ma zarmúti, keď je realita iná. Ak by som to mala zhrnúť, do veľkej miery mi záleží na tom, aké má firma hodnoty, neviem si predstaviť, že by som pracovala pre nejakého výrobcu, ktorý napríklad produkuje fast fashion. Ale viem, že moje hodnoty alebo štandardy v rámci ekológie sú nastavené dosť prísne a máloktorá firma je schopná ich splniť, takže tam som vďačná a ocením akúkoľvek maličkosť.
- Mám starších rodičov, od ktorých som sa naučila veľa dobrých vecí, ale aj nejaké zlozvyky. Jedným z nich je dávať na prvé miesto niečo iné než seba – často je to práca. Aj keď je moja pracovná kariéra ešte krátka, mám za sebou obdobie, keď som skoro vyhorela. Viem často niečo prepáliť, som totiž niekedy až príliš zodpovedná a beriem si na seba viac než by som mala. Aktívne však na tom pracujem a snažím si od začiatku stanovovať hranice. Je mi sympatické, keď na ľuďoch vidím pracovitosť, ale nemalo by to ísť na úkor súkromia. Mám niekedy výčitky, že som ešte mladá, teraz by som toho mala stihnúť čo najviac. Čo najviac sa naučiť, získať veľa skúseností, ale na druhej strane sa nechcem náhliť a žiť iba pre prácu. Prichádzam na to, že keď má človek čas na seba, najprv sa dobije či už nejakým koníčkom alebo len jednoduchým oddychom, tak potom vie odviesť kvalitnú prácu. Najdôležitejšie je však sa najskôr dobiť a potom ísť robiť niečo plný energie. Ak to funguje tak, že makáme a nemáme časť sa plne nabiť, môže sa nám to po dlhšom čase vypomstiť.
- Opäť asi spomeniem mojich starších rodičov. Cez nich som sa odmalička naučila autority počúvať. Možno niekedy až tak, že aj keď sa mi diala krivda, mlčala som. Je to bohužiaľ pozostatok výchovy ich rodičov – teda mojich starých rodičov. Nepozerám sa preto na nich cez prsty. Rozumiem, že robili najlepšie, ako vedeli. S autoritami teda vo všeobecnosti problém nemám. Záleží ale od toho, čo, respektíve koho, si pod tým pojmom predstavíme. Ak sa spoločensky uznávanou autoritou stane niekto, kto opovrhuje mojimi hodnotami, rešpektovať ako človeka ho budem, ale poslúchať asi nie.
Zdroj: osobný archív Viktórie
Nevieme, čo sa od nás očakáva
Michal, 20 rokov (finančný sprostredkovateľ)
- Myslím si, že viem, kde vzniká tento názor. Spravidla každá generácia hovorí o tej nasledujúcej, že je menej pracovitá. Generácia Z má mindset toho, že si treba v živote, a hlavne v mladom veku, aj užívať a nie celý život pracovať. Zároveň na to môžu vplývať vysoké nároky pracovného trhu, pri ktorých nikto z nás tak úplne nevie, čo sa od nás očakáva. Mať vysokú školu? Alebo radšej prax? Pracovať v jednej firme 10 rokov? Alebo mať skúsenosti z rôznych odborov? Tieto všetky atribúty môžu viesť k jemnej rozhodovacej paralýze. No a potom prichádza názor: „kým som mladý treba si užiť život“ – a potom sa môže javiť, že generácia Z nie je pracovitá. Na druhej strane si ale myslím, že generácia Z, z časti vychovaná modernými technológiami, má veľmi špecifickú paletu schopností, ktorými vieme prispieť firmám na trhu práce k rastu.
- Budem hovoriť v prítomnom čase, pretože momentálne robím v práci, ktorá ma napĺňa na 100%. Mám časovú voľnosť – nepracujem „od – do“ a mám možnosti kariérneho rastu. Platové podmienky ovplyvňujem do maximálnej miery svojím výkonom a tým pádom na seba preberám maximálnu zodpovednosť za svoj život. Nepracoval by som v práci, ktorá by bola príliš monotónna, bez možnosti vytvárania kreatívnych riešení problémov. Taktiež by som nikdy nepracoval v práci, kde by o mojej práci a mojom osude vo firme rozhodoval taký ten typický stereotyp zatrpknutého starého šéfa, ktorý má hodnoty generácie o 2 levely staršej ako naša.
- Určite mi veľmi záleží na prístupe firmy k životnému prostrediu, k zamestnancom a aj samotným zákazníkom. Na druhej strane si myslím, že pre väčšinu ľudí tieto faktory nie sú natoľko rozhodujúce, aby pre ne napríklad odmietli lukratívnu pracovnú ponuku. Osobne sa viac prikláňam k prístupu, že sám svojím konaním budem prispievať k lepšej firemnej kultúre a správaniu sa ľudí či už k životnému prostrediu alebo k samým sebe.
- Myslím si, že každý človek má na výber. Aby niekto vyhral v kapitalizme (bez toho, že sa narodí do kráľovskej rodiny) je potrebné za život vykonať isté množstvo práce. Práce na sebe a svojich zručnostiach a tie následne poskytovať druhým ľuďom za peniaze. Túto prácu si buď vieme rozložiť na 40 rokov a každý deň robiť malinké posuny, alebo si vyhrnúť rukávy a na 5 až 10 rokov maximálne vystúpiť z komfortnej zóny a pracovať na sebe najviac ako sa dá každý deň. Ja si vyberám tú druhú možnosť, aj keď z krátkodobého hľadiska je oveľa menej príjemná, dokáže mi priniesť krajšiu budúcnosť. Pre mňa work-life balance znamená prvé roky work a zvyšok života life.
- Myslím si, že som mal od malička problém s autoritami. Nikdy som sa úplne nestotožnil s myšlienkou, že niekto iný by mal rozhodovať o mojom živote. Nemám problém dať rešpekt ľuďom, ktorí si ho zaslúžia. Veľmi mi ale prekáža, ak je niekto autorita len z princípu. Napríklad je na vyššej pozícií ako ja, či už vo firme, v škole alebo aj v štáte a zároveň nevidím nič, čím by si to ten človek mohol zaslúžiť. V takomto prípade je pre mňa veľmi ťažké rešpektovať akýkoľvek level nadradenosti alebo autority. Zároveň mám rád pocit, že mám svoj život vo vlastných rukách a že môžem sám rozhodovať o jednotlivých veciach. Je to aj istý level zodpovednosti, ktorú prijímam za všetky svoje rozhodnutia. Keď som ale tejto zodpovednosti zbavený z pozície nejakej autority, strácam kontrolu nad svojimi rozhodnutiami a nad smerovaním svojho života.
Zdroj: osobný archív Michala