Live

Bežná záležitosť

„Európou straší prízrak,“ tak Marx otvára Komunistický manifest, čerpá zo symbolickej sily Shakespearovej formy. V Hamletovi, konkrétnejšie, duch zosnulého otca nie je práve predzvesťou tragédie; má rozmer nenaplnenej povinnosti s potrebou spravodlivosti. Marx využil túto symbolickú váhu na prenesenie tejto vnútornej úzkosti na politickú arénu, prízraku revolúcie, ktorá strašila kontinentom. Prízrak, ako bol vykreslený, nebol faktorom teroru – teda, pre niektorých ním bol – ale príznakom historickej neprítomnosti, ktorá si vyžadovala prítomnosť. Odvtedy uplynuli dve storočia a nás straší ďalší prízrak, nie triedny, ale existencionálny – nenachádza sa v továrňach, ale nad súkromnými obývačkami, prízrak osamelosti, rozptýlený a politicky komplikujúci. Európu neprenasleduje len revolúcia, ktorá neprišla; prenasleduje ju blízkosť, ktorú demokratický pluralizmus občianskej účasti viedol k frustrácii a sociálnemu rozpadu.

Téma osamelosti inšpirovala mnohých umelcov a svoj vrchol možno dosiahla počas karantény COVID, keď sa diela Edwarda Hoppera stali obzvlášť aktuálnymi a populárnymi, najmä ak si uvedomíme, že v jeho svete osamelosť nie je otázkou „úpadku“, ale skôr prirodzeným stavom. To isté sa nedá povedať o európskom fenoméne osamelosti, kedysi „súkromnej“ záležitosťou, ktorá sa stala verejnou, takmer politickou pliagou, pričom vlády ju merajú ako nezamestnanosť – ministerstvami a protiopatreniami, ako je „sociálne predpisovanie“, pričom samotná reakcia svedčí o tom, že problém vzniká ako symptóm sociálnej dysfunkcie na štrukturálnej a nie na atómovej úrovni.

Údaje z Európskeho výskumného centra ukazujú, že viac ako tretina občanov EÚ sa cíti izolovaná aspoň čiastočne, zatiaľ čo každý ôsmy zažíva chronickú izoláciu. Pri pohľade na kvalitatívne charakteristiky týchto čísel sa objavuje vzorec: mladí ľudia sú zraniteľnejší, tí, ktorí sú finančne neistí, a tí, ktorí žijú sami, zažívajú väčšiu intenzitu – čo je hlboko politický bod – pričom sa zdôrazňuje, že čím viac sú naše spoločnosti prepojené prostredníctvom digitalizácie, tým krehkejšie sú sociálne väzby a dôvera. Samotná pandémia, ktorá sa teraz zdá byť ďaleko za nami, vytvorila tento rozpor; hoci bola výsledkom nevyhnutnosti, vytvorila hyperkomunikáciu, ktorá v podstate skrývala emocionálny odstup.

Spoločnosť samotárov?

Politika sa môže začať iba vzťahmi , vzťahmi, ktoré sa vyvíjajú z pohľadu kolektívnych ideologických horizontov a cieľov – v tomto ohľade sa zdá, že Európa stráca pôdu pod nohami. Okrem emocionalizácie politiky, nedostatku porozumenia, nedostatočného zastúpenia a ťažkostí s účasťou na verejnom živote je osamelosť tiež faktorom, ktorý ničí demokraciu. Osamelosť vedie k prijatiu identity neangažovanosti v politickej aréne, pričom účasť a dôvera dramaticky klesajú a pocit spolupatričnosti ako spojovací článok sa zdá byť zničený. – čím menej sa teda niekto cíti byť spojený so spoločnosťou, tým viac sa vzdáva spoločných procesov, pričom najcharakteristickejším príkladom je abstinencia, ale aj pocit bezmocnosti pri ovplyvňovaní vývoja. Vyššie uvedené vedie k psychologickej „depolitizácii“, nie v dôsledku ľahostajnosti, ale únavy. Zároveň a ako reakcia sociálne médiá ponúkajú „bezpečnú“ náhradu za socializáciu, čo často vedie k sterilnej radikalizácii a uzavretým skupinám prostredníctvom postpolitickej komunikácie vplyvu, ktorá pôsobí ako návnada na spolupatričnosť, zatiaľ čo ozvenová komora potvrdzuje správnosť týchto „ideologických“ vzťahov.

Na druhej strane je zaujímavá štúdia Alexandra Langenkampa , ktorý uvádza, že vzťah medzi osamelosťou a politickou činnosťou nie je priamočiary. Tvrdí, že ľudia, ktorí prežívajú intenzívnu osamelosť, sa môžu stiahnuť z foriem politiky, ktoré vyžadujú dôveru – ako je hlasovanie, komunikácia s inštitúciami alebo účasť v politických stranách, ale môžu sa snažiť o účasť na emocionálnejších alebo kolektívnejších akciách, ako sú demonštrácie alebo hnutia, ktoré sľubujú komunitu. Politika je teda pri absencii sociálnych väzieb nahradená masívnosťou.

Problém s týmto argumentom však spočíva v tom, že táto potreba identity vedie k demagógii a neplodnej radikalizácii alebo k racionálnemu politickému násiliu (v rámci politického systému), ktorému chýba ideologická hĺbka potrebná na vyjadrenie a podporu sociálneho kvasenia, a v konečnom dôsledku ďalej narúša sociálne väzby, čím posilňuje polarizáciu. Populistická rétorika v Európe, či už z pravice, ale aj v jej extrémnych prejavoch, čerpá silu z tejto existenčnej prázdnoty a ponúka imaginárnu komunitu v ére drsných sociálnych hierarchií a neustálej produkcie „vyvrheľov“ – ľudí, ktorí sa cítia vylúčení zo systému, ale zároveň sú od neho závislí.

Hľadanie spoločných statkov

Aby demokracie prežili, potrebujú emocionálnu infraštruktúru, ktorá obnoví siete dôvery, solidarity a reciprocity a presvedčí ľudí, že „spolu“ nie je len rétorika. Tieto „emocionálne spoločné statky“ sú ústrednou potrebou súčasného politického myslenia. Európska komisia a niekoľko členských štátov sa začali zaoberať osamelosťou ako sociálnym ukazovateľom blahobytu. Spojené kráľovstvo bolo prvým štátom, ktorý v roku 2018 vymenoval ministra pre osamelosť, pričom Japonsko nasledovalo jeho príklad. V Európe sa koncept „ sociálneho predpisovania “, nahradenia farmaceutických intervencií aktivitami, skupinami a komunitami, začína inštitucionalizovať ako prax verejného zdravia a sociálnej súdržnosti.

V prieskume GenNow: Einsamkeit in Europa , ktorý uskutočnila nadácia Bertelsmann Stiftung , viac ako polovica mladých ľudí vo veku 18 – 35 rokov uviedla, že sa často alebo príležitostne cítia osamelí, pričom hlavnými príčinami sú finančná neistota, roztrieštené vzťahy a neustále porovnávanie, ktoré vnucuje digitálna kultúra – pričom osamelosť sa zdôrazňuje nielen ako absencia ľudí okolo nás, ale aj ako neustála prítomnosť nestabilného stavu, ktorý robí vzťahy krehkými a krátkodobými. V tejto novej krajine bremeno dopadá na miestne iniciatívy , občianske komunity, siete starostlivosti a kultúry, ktoré propagujú model sociálnej súdržnosti okolo komunitarizmu v snahe prehodnotiť vzťahovú podmienku politickej účasti a vyplniť alebo doplniť medzery vo veľkom príbehu.

Spolu, oddelene

Strašidlo osamelosti sa už nevznáša nad Európou; teraz prebýva v nej. Okrem iného je výsledkom ekonomického modelu, ktorý povýšil individualitu na svoj filozofický základ a normalizoval atomizmus. Je paradoxné, že prísľub slobody, dokonca aj na základe Platónovho kritéria nezávislosti, „autonómie“, sa stal izoláciou, závislosťou od seba samého, pretože kolektív je fragmentovaný.

Táto atomistická posadnutosť nie je ideologickou náhodou; naopak, je vedľajším produktom neoliberálnej normality, modelu, ktorý dekonštruuje kolektivitu a presúva zodpovednosť z „my“ na „ja“. Jej psychosociálne dôsledky sú hmatateľné: zvýšená miera osamelosti v krajinách so slabými sieťami sociálneho zabezpečenia, sociálna izolácia ako vedľajší produkt neistoty a nedôvera ako nový demokratický étos. Žiadna inštitucionálna architektúra nemôže obstáť bez dôvery. Demokracie nakoniec neumierajú na prevraty; chradnú na ľahostajnosť a ľahostajnosť je často len iným názvom pre osamelosť. Európa musí znovu vybudovať priestory, kde sa ľudia stretávajú, aby koexistovali; komunity, ktoré regenerujú „spoločnosť“ bez podmienok. Tak ako sa Hamletov duch snažil ospravedlniť minulú nespravodlivosť, tak aj duch osamelosti nás žiada, aby sme obnovili niečo, čo chýba: právo na koexistenciu. Možno, ak si Európa skutočne želá brániť svoju demokraciu, mala by si pamätať, že nezačína pri volebných urnách, ale v malých vzťahoch spoločenského a politického života, pričom naturalizuje fakt, že život nezačína a nekončí pri dverách našich domovov.

Napísal

Formujte konverzáciu

Chcete k tomuto príbehu niečo dodať? Máte nejaké nápady na rozhovory alebo uhly pohľadu, ktoré by sme mali preskúmať? Dajte nám vedieť, ak by ste chceli napísať pokračovanie, protipól alebo sa podeliť o podobný príbeh.

Napíšte článok s protiargumentmi Napíšte súvisiaci článok