Čo sa stane, keď v krajine ovládne narcizmus?

Môžeme analyzovať slávne osobnosti ako Napoleon a Hitler, ktorí podcenili ruskú zimu, pretože ich vnímanie reality bolo už aj tak skreslené, alebo Mussoliniho, ktorého obraz seba samého ako „Il Duceho“, neomylného vodcu Talianska, ho zaslepil pred neúspechom. V historických štúdiách sa však často prehliada kontinent, ktorý pod takouto dynamikou hlboko trpel – Afrika. Konkrétne „Perla Afriky“, vnútrozemská krajina vo východnej Afrike: Uganda.

Idi Amin Dada Oumee sa narodil v roku 1925 v Koboku, meste v severozápadnej Ugande, ktoré bolo vtedy súčasťou britského protektorátu. Patril k etnickej skupine Kakwa, menšine v Ugande. Amin, ktorého vychovávala jeho matka, získal len obmedzené formálne vzdelanie. Údajne pracoval ako kuchár, kým v roku 1946 nenastúpil do Kráľovských afrických pušiek, pluku britskej koloniálnej armády.

Veľká časť moci Idiho Amina pramenila z jeho zastrašujúceho vzhľadu. Meral približne 193 cm, bol mohutnej postavy a mal dominantný postoj, vďaka ktorému sa ostatní báli konfrontovať s ním. Amin bol tiež skúseným boxerom a ragbistom, veliteľom ugandskej armády – pozícia, ktorá mu dala moc zorganizovať prevrat v roku 1971 a prevziať kontrolu nad krajinou.

25. januára 1971, keď bol bývalý prezident Obote mimo krajiny, sa moci chopil Idi Amin vojenským prevratom. Tvrdil, že koná s cieľom zachrániť Ugandu pred korupciou a sľúbil obnovenie demokracie, ako aj usporiadanie slobodných a spravodlivých volieb. Mnoho Ugandčanov jeho prevzatie moci spočiatku vítalo.

Len v prvom roku režim zavraždil odhadom 10 000 ľudí. Nespočetné množstvo ďalších bolo uväznených a mučených. Celkovo jeho režim vzal životy približne pol milióna ľudí, čím upevnil pozíciu Idiho Amina ako jedného z najbrutálnejších diktátorov 20. storočia a vyniesol si prezývku „Mäsiar Ugandy“. Systematicky sa zameriaval na politických oponentov, etnické menšiny ako Acholi a Lango a kohokoľvek, kto bol vnímaný ako hrozba, a bez súdu ich popravoval alebo „zmizol“. Amin premenil Ugandu na policajný štát, spoliehajúc sa na všadeprítomnú sieť tajnej polície a armády, ktorá monitoruje, zastrašuje a trestá občanov, čím zabezpečil, že nesúhlas bol prakticky nemožný. Zbavil sa funkcie takmer všetkých vysokých dôstojníkov v armáde a nahradil ich lojálnymi nasledovníkmi. Zároveň jeho politika – vrátane vyhostenia indickej a pakistanskej komunity v roku 1972 a bezohľadných ekonomických rozhodnutí – zničila ekonomiku a spôsobila rozsiahly nedostatok, nezamestnanosť a kolaps obchodu. Mučenie, verejné popravy a bitie boli bežné, čo zanechalo krajinu traumatizovanú a medzinárodne izolovanú, zatiaľ čo Aminove osobné rozmary diktovali životy a smrť tisícov ľudí.

Zaujímavé je, ako si dokázal udržať moc. Áno, narcizmus. Využíval koloniálnu históriu na vytváranie rozdelení a posilňovanie postavenia Afričanov, pričom čerpal z ich hnevu počas rokov koloniálnej vlády. Aby to však dosiahol, musel úplne odmietnuť Západ a obviniť ho z minulosti. Najjasnejšie známky jeho narcizmu boli v jeho rétorike. Nazýval sa „Jeho Excelencia prezident na doživotie, poľný maršal Al Hadji Doctor Idi Amin Dada, VC, DSO, MC, Pán všetkých zvierat Zeme a rýb Morí a Dobyvateľ Britského impéria v Afrike vo všeobecnosti a v Ugande zvlášť“. Aj keď to znie skromne, nežartoval. Prezradenie číslo jeden? Odpojenie od reality. Robert Keeley, zástupca veliteľa misie v Kampale v Ugande v rokoch 1971 – 1973, poskytuje viac informácií o Aminovi a jeho sebaobraze vrátane jeho tvrdení, že bojoval v Barme a počas druhej svetovej vojny. Matematika nesedí – bol príliš mladý – ale tieto príbehy rozprával, aby si nafúkol ego a dal si viac dôvodov na obdiv.

Amin sa však zároveň snažil zabezpečiť si podporu svojho ľudu. Počas svojho prvého roka ako diktátor cestoval po krajine v rámci ofenzívy šarmu – a neskôr vyhnal ázijskú komunitu z Ugandy, ktorá riadila mnoho podnikov. Amin sa presadzoval ako ochranca práv žien a predvádzal sa, ako dosadzuje ženy do významných vládnych pozícií. Za touto rétorikou však zneužíval tradičné predstavy o tom, ako by sa ženy „mali“ správať – spôsob, ako ešte viac kontrolovať populáciu. V roku 1972 preslávil zákazom minisukní, pričom ženy sledujúce módu označil za „nemorálne“ a vystavil ich verejnému ponižovaniu a útokom.

„Mäsiar z Ugandy“ premietal svoje vlastné ego do štátu a vytvoril systém, v ktorom sa jeho osobná autorita stala synonymom moci samotnej Ugandy. To mu umožnilo zastrašovať, manipulovať a ovládať ľudí, pretože lojalita a strach obyvateľstva posilňovali jeho pocit vznešenosti. Oportunistické a sebecké správanie bolo odmeňované, takže mnohí si osvojili črty, ktoré odrážali jeho sebecký svetonázor. V skutočnosti sa spoločnosť stala odrazom jeho ega, kde prežitie záviselo od napodobňovania jeho grandióznosti, ambícií a neúnavného sebectva.

Aj keď Aminova vláda patrí minulosti a Uganda sa ekonomicky a kultúrne zotavuje, jej účinky sú stále prítomné a slúžia ako varovný príklad. Narcizmus je všade rovnaký – stačí sa na to pozrieť z modernej perspektívy a možno budete uvažovať aj o nárokovaní si Grónska.