Americký psychoanalytik a sociálny filozof nemeckého pôvodu Erich Fromm ho opisuje ako jednu z troch foriem toho, čo nazýva syndrómom úpadku. Fromm tvrdí, že hlavným problémom narcizmu je, že narcisti sú úplne neschopní vnímať realitu mimo seba a práve táto odlúčenosť ho robí takým deštruktívnym. Podľa Fromma môže k úpadku jednotlivca viesť množstvo faktorov, ale v podstate sa všetci ľudia spočiatku snažia „prekonať život“. Robia to jedným z dvoch spôsobov: prostredníctvom biofílie – odvodenej z gréckych slov bio (život) a philia (priateľská láska), alebo prostredníctvom nekrofílie, odvodenej od slov necro (smrť) a philia.

Biofília prijíma život, zatiaľ čo nekrofília ho popiera, ale obe slúžia ako mechanizmy zvládania výziev existencie. Narcizmus, ako naznačuje Fromm, sa objavuje ako sekundárny mechanizmus, prikláňajúci sa k nekrofilnej ceste. Prečo? Pretože nie je život potvrdzujúci, intenzívne individualistický a egoistický, zatiaľ čo ľudia sú vo svojej podstate spoločenské bytosti. Odtrhnutie od reality však narcistom nebráni v adaptácii; často skrývajú svoj nezáujem o spoločný život a dokonca môžu vytvárať skupiny.

„Vysoko narcistická skupina túži po vodcovi, s ktorým sa môže stotožniť. Vodcu potom skupina obdivuje a premieta na neho svoj narcizmus… Narcizmus jednotlivca sa prenáša na vodcu.“ Iróniou je, že narcisti sú zriedkakedy zamilovaní do seba. Častejšie je ich sebavedomie spojené s kolektívnou identitou – národom, rasou, náboženstvom alebo ideológiou – pretože hlboko vo vnútri sa cítia nedostatoční. Príslušnosť k skupine im dáva význam a sú ochotní tento vnímaný status za každú cenu obhajovať. Výsledok? Radikalizmus.

Nie všetci členovia radikálneho hnutia sú však nevyhnutne narcisti; štatistiky by sa nezhodovali. Kľúčovým faktorom je, že samotná skupina funguje narcisticky, čo je tendencia, ktorú Fromm opisuje ako spoločensky prenosnú. Ľudia potrebujú niekam patriť, najmä počas ekonomických ťažkostí alebo období nízkeho sebavedomia. Lídri, ktorí chcú zvládnuť kolektívnu nespokojnosť, to môžu najefektívnejšie urobiť tak, že skupine poskytnú narcistický objekt – niekoho alebo niečo, čo môžu obdivovať a s čím sa stotožniť.

História ponúka množstvo príkladov narcistických skupín – národov, politických hnutí a povstaleckých frakcií – často radikalizovaných a pohltených svojím poslaním. Čo sa však stane, keď niekto spochybní ich ideológiu? Dochádza k represiám a násiliu. Dochádza k vláde teroru. Dochádza ku genocíde v Arménsku, Rwande, Bosne a Kambodži. Dochádza k vytváraniu čiernych listien spisovateľov, hercov a režisérov. Dochádza k atentátom na vodcov a mysliteľov, ako boli Caesar, Sokrates, Trockij a Navaľnyj. Dochádza k holokaustu.

Môžeme analyzovať slávne osobnosti ako Napoleon a Hitler, ktorí podcenili ruskú zimu, pretože ich vnímanie reality bolo už aj tak skreslené, alebo Mussoliniho, ktorého obraz seba samého ako „Il Duceho“, neomylného vodcu Talianska, ho zaslepil pred neúspechom. V historických štúdiách sa však často prehliada kontinent, ktorý pod takouto dynamikou hlboko trpel – Afrika. Konkrétne „Perla Afriky“, vnútrozemská krajina vo východnej Afrike: Uganda.

Idi Amin Dada Oumee sa narodil v roku 1925 v Koboku, meste v severozápadnej Ugande, ktoré bolo vtedy súčasťou britského protektorátu. Patril k etnickej skupine Kakwa, menšine v Ugande. Amin, ktorého vychovávala jeho matka, získal len obmedzené formálne vzdelanie. Údajne pracoval ako kuchár, kým v roku 1946 nenastúpil do Kráľovských afrických pušiek, pluku britskej koloniálnej armády.

Veľká časť moci Idiho Amina pramenila z jeho zastrašujúceho vzhľadu. Meral približne 193 cm, bol mohutnej postavy a mal dominantný postoj, vďaka ktorému sa ostatní báli konfrontovať s ním. Amin bol tiež skúseným boxerom a ragbistom, veliteľom ugandskej armády – pozícia, ktorá mu dala moc zorganizovať prevrat v roku 1971 a prevziať kontrolu nad krajinou.

25. januára 1971, keď bol bývalý prezident Obote mimo krajiny, sa moci chopil Idi Amin vojenským prevratom. Tvrdil, že koná s cieľom zachrániť Ugandu pred korupciou a sľúbil obnovenie demokracie, ako aj usporiadanie slobodných a spravodlivých volieb. Mnoho Ugandčanov jeho prevzatie moci spočiatku vítalo.

Len v prvom roku režim zavraždil odhadom 10 000 ľudí. Nespočetné množstvo ďalších bolo uväznených a mučených. Celkovo jeho režim vzal životy približne pol milióna ľudí, čím upevnil pozíciu Idiho Amina ako jedného z najbrutálnejších diktátorov 20. storočia a vyniesol si prezývku „Mäsiar Ugandy“. Systematicky sa zameriaval na politických oponentov, etnické menšiny ako Acholi a Lango a kohokoľvek, kto bol vnímaný ako hrozba, a bez súdu ich popravoval alebo „zmizol“. Amin premenil Ugandu na policajný štát, spoliehajúc sa na všadeprítomnú sieť tajnej polície a armády, ktorá monitoruje, zastrašuje a trestá občanov, čím zabezpečil, že nesúhlas bol prakticky nemožný. Zbavil sa funkcie takmer všetkých vysokých dôstojníkov v armáde a nahradil ich lojálnymi nasledovníkmi. Zároveň jeho politika – vrátane vyhostenia indickej a pakistanskej komunity v roku 1972 a bezohľadných ekonomických rozhodnutí – zničila ekonomiku a spôsobila rozsiahly nedostatok, nezamestnanosť a kolaps obchodu. Mučenie, verejné popravy a bitie boli bežné, čo zanechalo krajinu traumatizovanú a medzinárodne izolovanú, zatiaľ čo Aminove osobné rozmary diktovali životy a smrť tisícov ľudí.

Zaujímavé je, ako si dokázal udržať moc. Áno, narcizmus. Využíval koloniálnu históriu na vytváranie rozdelení a posilňovanie postavenia Afričanov, pričom čerpal z ich hnevu počas rokov koloniálnej vlády. Aby to však dosiahol, musel úplne odmietnuť Západ a obviniť ho z minulosti. Najjasnejšie známky jeho narcizmu boli v jeho rétorike. Nazýval sa „Jeho Excelencia prezident na doživotie, poľný maršal Al Hadji Doctor Idi Amin Dada, VC, DSO, MC, Pán všetkých zvierat Zeme a rýb Morí a Dobyvateľ Britského impéria v Afrike vo všeobecnosti a v Ugande zvlášť“. Aj keď to znie skromne, nežartoval. Prezradenie číslo jeden? Odpojenie od reality. Robert Keeley, zástupca veliteľa misie v Kampale v Ugande v rokoch 1971 – 1973, poskytuje viac informácií o Aminovi a jeho sebaobraze vrátane jeho tvrdení, že bojoval v Barme a počas druhej svetovej vojny. Matematika nesedí – bol príliš mladý – ale tieto príbehy rozprával, aby si nafúkol ego a dal si viac dôvodov na obdiv.

Amin sa však zároveň snažil zabezpečiť si podporu svojho ľudu. Počas svojho prvého roka ako diktátor cestoval po krajine v rámci ofenzívy šarmu – a neskôr vyhnal ázijskú komunitu z Ugandy, ktorá riadila mnoho podnikov. Amin sa presadzoval ako ochranca práv žien a predvádzal sa, ako dosadzuje ženy do významných vládnych pozícií. Za touto rétorikou však zneužíval tradičné predstavy o tom, ako by sa ženy „mali“ správať – spôsob, ako ešte viac kontrolovať populáciu. V roku 1972 preslávil zákazom minisukní, pričom ženy sledujúce módu označil za „nemorálne“ a vystavil ich verejnému ponižovaniu a útokom.

„Mäsiar z Ugandy“ premietal svoje vlastné ego do štátu a vytvoril systém, v ktorom sa jeho osobná autorita stala synonymom moci samotnej Ugandy. To mu umožnilo zastrašovať, manipulovať a ovládať ľudí, pretože lojalita a strach obyvateľstva posilňovali jeho pocit vznešenosti. Oportunistické a sebecké správanie bolo odmeňované, takže mnohí si osvojili črty, ktoré odrážali jeho sebecký svetonázor. V skutočnosti sa spoločnosť stala odrazom jeho ega, kde prežitie záviselo od napodobňovania jeho grandióznosti, ambícií a neúnavného sebectva.

Aj keď Aminova vláda patrí minulosti a Uganda sa ekonomicky a kultúrne zotavuje, jej účinky sú stále prítomné a slúžia ako varovný príklad. Narcizmus je všade rovnaký – stačí sa na to pozrieť z modernej perspektívy a možno budete uvažovať aj o nárokovaní si Grónska.

Formujte konverzáciu

Chcete k tomuto príbehu niečo dodať? Máte nejaké nápady na rozhovory alebo uhly pohľadu, ktoré by sme mali preskúmať? Dajte nám vedieť, ak by ste chceli napísať pokračovanie, protipól alebo sa podeliť o podobný príbeh.