Americký psychoanalytik a sociálny filozof nemeckého pôvodu Erich Fromm ho opisuje ako jednu z troch foriem toho, čo nazýva syndrómom úpadku. Fromm tvrdí, že hlavným problémom narcizmu je, že narcisti sú úplne neschopní vnímať realitu mimo seba a práve táto odlúčenosť ho robí takým deštruktívnym. Podľa Fromma môže k úpadku jednotlivca viesť množstvo faktorov, ale v podstate sa všetci ľudia spočiatku snažia „prekonať život“. Robia to jedným z dvoch spôsobov: prostredníctvom biofílie – odvodenej z gréckych slov bio (život) a philia (priateľská láska), alebo prostredníctvom nekrofílie, odvodenej od slov necro (smrť) a philia.
Biofília prijíma život, zatiaľ čo nekrofília ho popiera, ale obe slúžia ako mechanizmy zvládania výziev existencie. Narcizmus, ako naznačuje Fromm, sa objavuje ako sekundárny mechanizmus, prikláňajúci sa k nekrofilnej ceste. Prečo? Pretože nie je život potvrdzujúci, intenzívne individualistický a egoistický, zatiaľ čo ľudia sú vo svojej podstate spoločenské bytosti. Odtrhnutie od reality však narcistom nebráni v adaptácii; často skrývajú svoj nezáujem o spoločný život a dokonca môžu vytvárať skupiny.
„Vysoko narcistická skupina túži po vodcovi, s ktorým sa môže stotožniť. Vodcu potom skupina obdivuje a premieta na neho svoj narcizmus… Narcizmus jednotlivca sa prenáša na vodcu.“ Iróniou je, že narcisti sú zriedkakedy zamilovaní do seba. Častejšie je ich sebavedomie spojené s kolektívnou identitou – národom, rasou, náboženstvom alebo ideológiou – pretože hlboko vo vnútri sa cítia nedostatoční. Príslušnosť k skupine im dáva význam a sú ochotní tento vnímaný status za každú cenu obhajovať. Výsledok? Radikalizmus.
Nie všetci členovia radikálneho hnutia sú však nevyhnutne narcisti; štatistiky by sa nezhodovali. Kľúčovým faktorom je, že samotná skupina funguje narcisticky, čo je tendencia, ktorú Fromm opisuje ako spoločensky prenosnú. Ľudia potrebujú niekam patriť, najmä počas ekonomických ťažkostí alebo období nízkeho sebavedomia. Lídri, ktorí chcú zvládnuť kolektívnu nespokojnosť, to môžu najefektívnejšie urobiť tak, že skupine poskytnú narcistický objekt – niekoho alebo niečo, čo môžu obdivovať a s čím sa stotožniť.
História ponúka množstvo príkladov narcistických skupín – národov, politických hnutí a povstaleckých frakcií – často radikalizovaných a pohltených svojím poslaním. Čo sa však stane, keď niekto spochybní ich ideológiu? Dochádza k represiám a násiliu. Dochádza k vláde teroru. Dochádza ku genocíde v Arménsku, Rwande, Bosne a Kambodži. Dochádza k vytváraniu čiernych listien spisovateľov, hercov a režisérov. Dochádza k atentátom na vodcov a mysliteľov, ako boli Caesar, Sokrates, Trockij a Navaľnyj. Dochádza k holokaustu.
