Heartnest Retreat je jediný svojho druhu na Slovensku. Pamätáš si moment, kedy si sa rozhodol projekt založiť?
Všetko to začalo počas mojej tretej cesty v Indii. Odpozoroval som ta, že sa bežne v mestách či vo väčších dedinách nachádzajú takéto jogové centrá, ktoré poskytujú bezplatný servis. Na ten sa zväčša skladajú bohatí ľudia z dediny, prípadne nejaké firmy, ktoré to sponzorujú. Preto som sa rozhodol túto myšlienku priniesť sem, na Slovensko. Už dlhšie som túžil vytvoriť miesto, kde by sa dalo chodiť zadarmo, bez rozdielu. A to, čo som zažil v Indii, bolo pre mňa veľkou inšpiráciou.
Ovplyvnil ťa pobyt v Indii, ako vyzerala tvoja posledná návšteva, ktorá ťa inšpirovala?
Bol som tam trikrát a poslednýkrát som absolvoval náročný výcvik. Práve tam som pochopil rozdiel medzi tým, ako sa vníma joga v zahraničí a ako tam. My sme cvičili štyri hodiny denne s niekoľkými hodinami teórie, vstávali o piatej ráno, dodržiavali rituály. Bolo to v meste Rishikesh v Himalájach, ktoré sa považuje za miesto, kde joga vznikla. Toto všetko trvalo 31 dní a bola to úžasná skúsenosť. Zblížilo nás to ako skupinu a mne to dalo obrovskú chuť robiť jogu naplno.
Foto: Michal Vozár
Vieš mi priblížiť aj to, s akými ľuďmi si sa pri svojom pobyte v Indii stretol? Či už to boli ľudia, ktorí sa tam s tebou učili jogu alebo samotní učitelia?
Väčšinou to boli ľudia, ktorí prichádzali zo zahraničia. Štatisticky najmä z tých bohatších západných štátov, ale bolo tam aj veľmi veľa Indov. Mnohokrát to však boli ľudia, ktorí nemali cieľ učiť jogu, ale chceli si prehĺbiť svoje vedomosti a vlastnú prax. Mne osobne dal pobyt chuť sa tomu venovať 24/7 a priniesť tento koncept aj na Slovensko.
Ako sa premietla skúsenosť s jogou či tvoj pobyt v Indii konkrétne do tvojho osobného života?
Určite to za mňa urobilo vďačnejšieho človeka a vďaka tomu som si začal viac vážiť veci a všetko čo mám. Videl som v akých podmienkach tam žijú ľudia. Mal by tam ísť na výlet každý.
Ak sa vrátime späť k tvojím začiatkom s jogou, kde a kedy si sa s ňou osobne prvýkrát stretol?
Prvýkrát som sa s jogou stretol na Slovensku u Fredyho Ayisiho, ktorý bol jeden z prvých učiteľov jogy na Slovensku. Tento vzťah som nejak prehlboval už od detstva, až som sa nakoniec rozhodol, pred asi piatimi rokmi sa zapísať na môj prvý kurz. Od tej doby som intenzívnejšie budoval moje zručnosti.
Čo pre teba osobne znamená joga a prečo si sa ju rozhodol spojiť s komunitnou prácou?
Keď preložíme slovo „joga“, znamená „spojenie“. U nás sa na jogu často pozerá ako na fyzické cvičenie, ale v skutočnosti je to komplexný systém pravidiel pre život. Myslím si, že najdôležitejšie na tom je práve to, aby fungovala dobrá komunita, ktorá sa navzájom dokáže podporovať a motivovať. Joga nie je len o pozíciách, je o posune, o práci na sebe, o vzťahoch. V budúcnosti by som chcel robiť aj hodiny, ktoré budú zamerané na zbieranie peňazí pre dobré účely.
Ak sa pozrieš na rozdiel medzi jogou v Indii a tou našou, v čom sa odlišuje či už po fyzickej stránke alebo v tej hlbšej duchovnej?
Myslím si, že tá joga, ktorá sa cvičí u nás, je už veľmi ovplyvnená západnými predstavami o cvičení a o joge. V Indii sa to vníma celé úplne inak, tam to považujú za tvrdú prácu. Tu sa to vníma skôr ako spomalenie a návrat k sebe. Odlišný je aj systém. V Indii má každá dedina alebo mesto svoj ashram alebo hinduistický chrám, na ktorého činnosť prispievajú bohatí ľudia a veľmi sa tým hrdia. Aktivity v tomto chráme však nie sú len o joge, ale ľudia sa tam chodia učiť variť, záhradníčiť a často tam chodia aj dobrovoľníci zo zahraničia, ktorí tam učia angličtinu. Veľakrát okrem iného chrám aj vydáva jedlo zadarmo.
Jedna z Jurajových hodín v Bratislave
Keď sme načrtli odlišnosti v cvičení jogy, ako by si opísal konkrétne tvoju hodinu? Spájaš v nej okrem fyzického cvičenia aj ten duchovný rozmer?
Na každej hodine sa snažím zakomponovať aj meditačnú alebo dychovú prax, aby to nebolo len o fyzickom cvičení. Vždy sa tiež chcem uistiť, aby sme nezačali unáhlene a aby ľudia, ktorí prídu nezačali cvičiť uponáhľaní či zadýchaní. Chcem im dať čas, aby trošku spomalili, párkrát sa nadýchli a minútu tam len ticho sedeli a až potom začíname cvičiť.
Pri tom ako si začal učiť jogu v Bratislave, je niečo čo ťa prekvapilo, či už pozitívne alebo negatívne?
Veľmi dlho som zápasil s dôverou ľudí a zistil som, že dôvera je teraz veľmi silná mena, ktorú si veľmi ťažko človek získava. Ľudia sú opatrní voči novým veciam. Trvalo mi niekoľko dlhých mesiacov, kým na moje hodiny začali ľudia chodiť vo väčších počtoch. Na začiatku mi na hodiny chodil jeden či dvaja ľudia. Bolo to demotivujúce, ale postupne sa to rozbehlo a dnes chodia celé skupiny.
Kto k tebe vlastne najčastejšie chodí?
Sú to hlavne študenti a seniori. Často mi hovoria, že by si bežné jogové hodiny nemohli dovoliť. Vnímam aj takú vďačnosť, že ponúkame hodiny za jedno euro. Pre mnohých sme prvý kontakt s jogou, keďže aj vďaka tej cene sa ju rozhodli vyskúšať.
Foto: Michal Vozár
Jogu u vás ponúkate symbolicky za 1 euro a zároveň sa ju snažíte sprístupniť aj jazykovo. Ako sa vám darí udržiavať túto prístupnosť nielen po finančnej, ale aj kultúrnej či jazykovej stránke?
Ešte začiatkom roka sme vnímali potrebu sprístupniť jogu v Bratislave aj cudzincom. Začali sme ponúkať hodiny aj v ruštine, keďže veľa ľudí z Ukrajiny neovláda ukrajinčinu. Po lete plánujeme zaradiť aj anglické hodiny. Po finančnej stránke je to náročné, zatiaľ sme na nule.
Čo plánuješ v budúcnosti s projektom?
Začiatkom augusta sme spustili zbierku na Donio.sk, aby sme získali finančné prostriedky na otvorenie vlastného štúdia v septembri a aby naše aktivity po lete nezanikli. Zároveň by som chcel koncept rozšíriť, ozvali sa nám ľudia z Košíc, Žiliny, Nitry aj z Česka, ktorí by chceli, aby sme koncept priniesli aj tam. Rokujeme o priestore v Bratislave, konkrétne v Novej Cvernovke, kde by sme mohli pokračovať aj po lete.